Spomienky pani Juricovej

vložený: 18.05.2003 15:34, upravený: 18.05.2003 15:34, čítaný: 3516x

Som učiteľkou – dôchodkyňou a nepredpokladala som, že raz v mojom vysokom veku (86 rokov) budem sa vracať čo i len v spomienkach do obdobia plného utrpenia.Bol rok 1950 – august, kedy prišiel do školy úradný prípis s nariadením, aby zo školy, z tried boli odstranené akékoľvek nábeženské znaky. Jednalo sa zvlášť o kríže, ktoré viseli v každej triede. Ani manžel, jako riaditeľ školy, ani ja sme príkaz neuposlúchli. Tesne před začatím školského roku prišla do školy komisia skontrolovať, jako ďaleko rešpektujeme nariadenia. Keď zistili naše neuposlúchnutie, odišli so zdvihutým prstom, že si za toto ponesieme následky. Uplynulo len pár dní a prišiel dekrét o prepustení zo školských služieb. Pridelili nás na manuálnu prácu k výstavbe Oravskej priehrady. Keďže tam nemali pre 5-člennú rodinu ubytovanie, nereflektovali ani na našu prácu. Ostali sme v dedine, ale učiteľský byt sme museli odovzdať, preto sme sa nasťahovali do starej chalupy, ktorá bola už niekoľko rokov pre nepoužiteľnosť neobývaná.

V tom čase bola povestná „Bartolomejská noc“, kedy boli všetky kláštory zlikvidované. Vo františkánskom kláštore v Prešove bol v tom čase predstaveným brat mojej matky p. Augustín Novický. Jeho v kláštore nenašli, nakoľko bol v tom čase v nemocnici, chorý na infekčnú chorobu. Po prepustení z nemocnice, nemal kam ísť, nasťahoval sa k nám, kde sme mu z komory urobili skromný príbytok. Štátna bezpečnosť to rýchlo zaevidovala a začali nás podozrievať, že sa u nás schádzajú kňazi, že sa u nás tajne sobášia gréckokatolíci, píšu sa letáky a anonymné listy atď. Po určitom čase môj strýko dostal faru v Župčanoch. Ale pre manžela, mňa a moje deti sa kalvária neskončila.

15. januára 1951 vo večerných hodinách nás navštívili dvaja páni a predstavili sa jako príslušníci ŠTB. Manžel v tom čase ležal chorý na zápal pľúc. Urobili domovú prehliadku, zhabali jeden súkromný list a nový len rok používaný písací stroj značky „Mercedes“ a nariadili, aby manžel vstal a obliekol sa. Ja som sa proti tomu ohradila s odôvodnením, že manžel je vážne chorý a vtedy mi jeden z nich povedal: „Dávam vám svoje čestné eštebácke slovo, že vám ho zajtra privezieme späť, len si niečo zistíme.“

Zbytočne som čakala zajtrajší aj ďalšie dni. O štyri dni som sa vybrala do Prešova, kde som mala rodičov a tri vydaté sestry. Medzitým člen ŠTB prišiel do Ražnian a keďže ma doma nenašiel, vrátil sa späť do Prešova a hľadali ma u rodičov a príbuzných. Ja som sa obrátila na jedného švagra zamestnaného v banke a tam ma našli a so slovami: „Vás hľadáme. Idete s nami“, ma odviedli na veliteľstvo ŠTB a po vypočúvaní ma nasadili do auta a odviezli do väznice. Od 1/2 11 hod. predpoludním ma vypočúvali do 11. hod. v noci. Potom mi zaviazali oči a odvidli do cely. Tam ma členka ŠTB prezerala do naha a vzala i okrem šiat všetko, čo som so sebou mala. Nedá sa opísať, čo som v tú noc prežívala, ani nie preto, že som väznená, ale trápila som sa při myšlienke na moje tri deti (najmladšie 5- ročné), ktoré ostali samé a nevedeli, kde sa nachádzam. Při vypočúvaní ma nútili priznať sa, že viem, kde sa nachádzajú tajné schánky, kde sa schováva dp. Slaninka, rodák z Ražnian. Keďže som o tých veciach nemala vedomie a neodpovedala som na otázky jako si priali, na druhý deň ma pustili domov. O manželovi som sa nemohla nič dozvedieť, ani to, kde sa nachádza. Mne a mojim trom synom sa vtedy veľmi ťažko žilo. Bola som prepustená podľa § 20 jako politicky nespoľahlivá a zastavené boli akékoľvek príjmy. V tom čase vznikol lístkový systém, ale ja som nemala ani na to nárok, lebo som bola ženou politického väzňa. Prácu som v dedine nenašla a od detí som sa vzdialiť nemohla. Rodičia pomáhali ako mohli, ale aj tak sme sa museli veľmi uskromňovať.

Manžel po útrapách vo väzenskej cele odpadol a museli ho odviezť do nemocnice. Tam bol pod dozorom v jednej miestnosti s dp. Družbackým a Ing. Petríkom.

Medzitým doma mi urobili niekoľkokrát domovú prehliadku, kopali aj v komore a dodnes neviem, čo hľadali. Při prehliadke v sypanci v bedni po svokrovi našli fotografiu (manželove maturitné tablo) a chceli, aby som im menovala a povedala, koho na fotografii poznám. Ja som im vtedy duševne vyčerpaná aj v zlosti povedala: „Áno, poznám na fotografii dvoch. Pána biskupa Vojtaššáka a môjho muža (manžel študoval uč. Ústav na Spišskej Kapituli). Fotografiu vzali so sebou.

Ja som sa v tom čase obrátila na prezidenta Zápotockého so žiadosťou, aby mi manžela a otca troch detí z väzenia pustili. O krátky čas po tejto žiadosti, ale po 19 a pol mesiaci sa manžel vrátil 28. Augusta 1952 s podlomeným zdravím (opuchnuté nohy, choré srdce a astmou vo zvýšenej miere). Dr. Kišúci ho jako svojho bývalého pacienta poslal do Tatier na liečenie. Z liečenia sa vrátil s tým, že jeho zdravotný stav je nezmenený.

Vzdor svojmu zdravotnému stavu na krátky čas nastúpil do zamestnania v Sabinove do konzervárne. Prichádzal domov s teplotami a nakoniec musel prácu nechať.

Ja som na základe, že manžel bol nevinne uväznený, požiadala o znovuprijatie do učiteľských služieb. Bola som prijatá, ale od 1.1.1958 so bola opäť prepustená s odôvodnením, že nezaručujem socialistickú výchovu, lebo sa zúčastňujem nedeľných bohoslužieb.

Napriek všetkým ťažkostiam sme začali s pomocou rodičov stavať dom, nakoľko chalupa, kde sme 9 rokov bývali už bola neobývateľná (do polovice mokrá), čo manželovej astme veľmi škodilo.

Po 8 rokoch, manžel už dlhšie ležiaci chorý zomrel 29. Marca 1964 na Veľkonočnú nedeľu, ani nie 57-ročný.

Na záver skráteného popisu jedného úseku smutného života len toľko:

„Nikdy som nemyslela na pomstu, všetým a za všetko som odpustila, lebo som sa vždy a vo všetkom opierala o Boha a Pán Boh nás neopustil a vynahradil mi v tom, že moje tri rodiny a ich potomstvo ostali verní Bohu a nikdy sa nespreneverili. Nech je za to Bohu vďaka!“

Mária Juricová, Ražňany

Spomienky pani Juricovej
Podobné články