vdp. Štefan JUSKO (životopis) Narodil som sa Raslaviciach 1.6.1912. Ľudovú školu som vychodil v Raslaviciach. Po ukončení Ľudovej školy som študoval na gymnáziu v Prešove. Potom som v štúdiu pokračoval v seminári. Po kňazkej vysviacke 5. júla 1936 a po primíciach som nastúpil na prvé kaplánske miesto do Humenného. Ako kaplán som pôsobil ešte v Michalovciach a vo Veľkom Šariši. V roku 1940 som nastúpil za farára do Gaboltova. V Gaboltove som pôsobil 17 rokov a v roku 1957 som musel opustiť farnosť kvôli nezhodám pri zakladaní družstva. Dal som zaviesť elektrický prúd, ale pokiaľ nebolo založené družstvo, nepovolili svietiť. A tak som musel odísť preč. 18. októbra 1957 som nastúpil na farský úrad v Ražňanoch, kde som pôsobil 35 rokov. Opravy kostola:

          V tom čase, keď som nastúpil do Ražnian sa zakladalo družstvo. Medzi farníkmi bolo dosť napätia. Niektorí boli na strane odchádzajúceho vdp. Zbojovského, iní na strane prichádzajúceho kňaza. Po čase sa život vo farnosti dostal do pokojnej atmosféry. Pozdvihol sa duchovne.

Farská budova bola v tom čase veľmi schátrala. Prišla kontrola z Krajského úradu z Prešova a práve vtedy pršalo až do izieb. Boli tam postavené misy a videli, že je nutné postaviť novú faru. Mnohí sa čudovali, že som dostal povolenie, lebo v tom čase nebolo možné dostať povolenie. V roku 1963 sa začala výstavba novej fary, ale podmienkou bolo, že sa postaví na starých základoch. Dve izby sú postavené na nových základoch. Na výstavbu fary prispeli veriaci svojimi zbierkami. Hoci v tom čase bolo s peniazmi veľmi ťažko, ľudia sa skladali a dávali peniaze. Bol som veľmi prekvapený - väčšina dávala, aj keď nie všetci. Pamätám sa na to, ako som veriacim povedal, že: „siedmy  príkaz platí aj pre farárov, pre kňazov. Ani ja nesmiem kradnúť, tak ani ja nekradnem vaše peniaze“.

V roku 1968 sa v kostole vymenil hlavný oltár. Dostal som ho z Čiech. V Čechách ho mali uložený niekde v pivnici a títo, čo robili oltáre, oni o tom vedeli a pomohli mi. Napísal som list, na základe ktorého mi ho darovali. Zobrali ho do Kostelca, kde ho opravili a za opravu sa potom platilo. Bolo to v tom čase, keď prišli Rusi. Starý oltár bol malý a nevyhovujúci, bol robený vo Viedni a nemal žiadnu historickú hodnotu. Bočné oltáre sú staré a sú opravené. Boli prevezené do Červeného krasu v Kostelci. Tam sa dali do roztoku, v ktorých sa močili pol roka. Bolo to spravené dôkladne. Zavŕšením prác na kostole bola výmena starého plechu na streche za medený. Bolo to v roku 1988. Tieto práce sa konali v spolupráci Okresného stavebného podniku v Sabinove. Po ukončení opravy strechy sa upravila a previedla aj vonkajšia omietka na kostole. Tieto práce robil OSP v Sabinove za spolupráce tunajších veriacich farnosti. To všetko stálo veľa peňazí, ale bol som spokojný a chválili to aj veriaci, nešomrali.

 Porovnanie života veriacich v Ražňanoch, Šalgove a Uz. Pekľanoch: 

Ťažko povedať. Keď som prišiel, tak som povedal, že som prišiel pre všetkých a o toto sa  budem usilovať. Najmä pozdvihnúť náboženskú stránku. „Najzachovalejší“ boli veriaci v Šalgove. Ražňany – predmestie Sabinova tam už horšie, nie žeby som ich odsudzoval. A tak isto aj Pekľany. Keď som prišiel, boli dosť rozbité, ale potom sa to zjednotilo. Nebadal som nijaké mimoriadne ťažkosti u veriacich vo farnosti. S farníkmi som vychádzal dobre, nemal som s nimi žiadne ťažkosti. Pamätám na priateľa Zbojovského a potom, asi o dva roky som sa ho spýtal či má nejaké výhrady voči mne. On odpovedal, že nie, nemôže  nič zlé na mňa povedať. Po mojom príchode do Ražnian na sväté prijímanie pristupovala iba jedna žena, pani Balčáková, potom začala pani Angelovičová a neskôr začali pristupovať aj muži. Začali dvaja chlapi, ktorí vykonávali aj prvé piatky. Potom pomaly prichádzali aj ďalší a nakoniec to bolo pekné. Spovedania tam bolo dosť. Tak si myslím, že sa mi to podarilo, nakoľko to pomery dovoľovali. Bol som tam spokojný.

Sviatky Vianoc, Veľká noc prebiehali  podľa tradície, kantor sa staral o spevy.

 

Skoro po 20 – tich  rokoch bola vo farnosti birmovka. Sviatosť birmovania sa konala

3.9.1978 a prijalo ju vyše 600 birmovancov. Duchovnému otcovi vypomáhal aj novokňaz Ján Podhajský. Sviatosť birmovania udeľoval osvietený p. Štefan Onderko, kapitulný vikár. K ražňanskej farnosti patria aj filiálky Uz. Pekľany a Uz. Šalgov. V Uz. Šalgove bola cez týždeň svätá omša v utorok, v Uz. Pekľanoch vo štvrtok. Do Uz. Pekľan som často chodil aj peši. Autobus tak často nechodil. Sviatosť zmierenia sa v Uz. Šalgove konala v piatok a v Uz. Pekľanoch v sobotu. Veriaci aj na filialkách pristupovali k sviatosti zmierenia v hojnom počte.

 Spolupráca so školou: 

Za Brunerovcov spolupráca nebola dobrá. Vtedy bol komunistický režim a Brunerovci sa báli. Svojich žiakov som náboženstvo vyučoval v kine. Bola tam zima, ale snažil som sa čo najviac. V škole som nemal dovolené. Neskôr za pôsobenia pána Vaľka bolo už lepšie. A s pánom Bodnárom to bolo dobré. Stretávali sme sa, keď bolo niečo potrebné pri bohoslužbách, rád vyhovel. On sa nebál. Proti Bodnárovi som nemal nič a on mi žiadne ťažkosti nerobil, keď bolo treba vďačne pomohol.

Vyhrážky a anonymy: Dostával som – boli písané na základe môjho kňazského pôsobenia, vytýkali mi v nich napr. že som zrušil Jánov odpust, že pohoršujem mládež svojimi kázňami, a ine hlúposti. Každému sa niečo ujde.

V roku 1992 sa duchovný otec dožil 80-tich narodenín. Mal ďakovnú svätú omšu. Zdravotný stav sa zhoršoval, ale ešte o paličke šiel k oltáru slúžiť svätú omšu. V tom čase požiadal o odchod do dôchodku. Odchádza z farnosti a žije u svojej neteri v Raslaviciach. Po oprerácii bedrového kĺbu sa jeho zdravotný stav zlepšoval. Vypomáhal vo farnosti, slúžil sv. omše a spovedal.

Pred časom nás náš duchovný otec opustil do večnosti.