Mladí bratia Kolarčíkovci odprevádzajú ľudí na druhý svet

vložený: 05.01.2005 18:16, upravený: 05.01.2005 18:16, čítaný: 5960x

Jeden ešte nemá ani tridsať, druhý tesne po dvadsiatke. Obaja sú príjemní a veselí, mladí muži, akých na chodníku v Sabinove stretnete desiatky. A predsa sú niečím odlišní. Svojou úžasnou vnímavosťou a citlivosťou pre trápenie iných. Ich prácou je odprevádzať ľudí na druhý svet, do neba, do večnosti, či ako tomu kto hovorí. Bratia Kolarčíkovci z Ražnian majú pohrebnú službu v Šarišských Michaľanoch. Mladší Marek sa k tejto práci dostal automaticky, Martin sa dlho bránil. O pocitoch, ceste k tomuto povolaniu, ale aj bežnom živote prezradili niečo pre Korzár. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Martin: "Popri mojom bratovi Marekovi. Máme to v rodine. Otec robil v pohrebných službách dlhé roky. Nikdy by som nebol povedal, že aj ja to dokážem. Čas však ukázal, že človek vie zvládnuť veľa, pokiaľ chce. Bol som zamestnaný aj v kamenárstve, ale pôvodne som vyštudoval odbor pestovateľ-chovateľ v Sabinove, no nemám k tomu vzťah. Mám rád skôr kultúru a veľmi ma bavilo moderovanie. Dokonca som bol na konkurzoch v rádiách. Neuspel som, hlavne kvôli veku. Bol som dosť mladý. Zostalo mi to ako koníček. Hrávam diskotéky, svadby, stužkové. Okrem toho mám rád psov, chovám ich niekoľko. Aj ich cvičím, ale pri našej práci nieje čas venovať sa im naplno. "
Marek: "Veľmi dávno. Ešte za pôsobenia otca v pohrebnej službe. Asi od šiestich rokov som s ním chodil na pohreby. Ja som pôvodne agropodnikateľ, ale nemám v tom prax. Pracoval som takisto v kamenárskej firme. Po vojenčine som sa rozhodol, že sa dám na podnikanie. Zomrela nám mamka, z otcovho platu by sme nevyžili. V roku 2002 som si vybavil živnostenský list, požiadal o koncesnú listinu a založil som našu terajšiu firmu. Popri práci sledujem šport a veľmi rád tipujem zápasy. Je to relax. A prestal som fajčiť, to beriem tiež ako koníček (smiech). Mal som možnosť vidieť, čo cigarety robia s pľúcami a telom vôbec. A to som fajčil šesť rokov!"

Pri pohrebníctve sa potrebuje človek povzniesť nad bežné pocity. Dá sa to v takom mladom veku?
Martin: "Psychicky to bolo spočiatku veľmi ťažké. Mal som depresie a ťažko sa zmieroval s tým, keď som videl na patológii mŕtveho mladého človeka. Bral som to hneď na seba, čo keby som ti-ež takto skončil. Smrť je niečo, čoho sa obávame, pretože je to koniec určitého času a toho, čo človek v živote dokázal. A zrazu, zo dňa na deň alebo zo sekundy na sekundu človek stratí svojich blízkych. Je to hrozné. Aspoň ja som to zo začiatku ťažko bral. Ale postupom času, hlavne po tom, ako nám zomrela mamka, zhruba pred troma rokmi, začal som to vnímať inak. Odišiel blízky človek, ja som bol úplne bezmocný. Bola to náhla smrť. Zlyhalo jej srdce, ale do poslednej chvíle sme sa jej snažili pomôcť. Dávali sme jej umelé dýchanie a všetko možné. To bol zlom v mojom živote, keď som si povedal, že dokážem robiť niečo také a hlavne opadol u mňa strach zo smrti. Teraz, keď vidím mladých ľudí, ktorí stratia život, stanú sa autonehody či vraždy, už to vnímam inak. Akurát mi je veľmi ťažko, keď vidím zomrieť dieťa. S tým sa ešte doteraz nedokážem zmieriť. Tiež mám malú dcérku, a keď si pomyslím, že by sa to mohlo stať v mojej rodine, je mi z toho nanič."

Kolarčikoví bratia

Marek: "Človek sa zmieri so všetkým. Nerobí mi problém pitva, alebo ak ideme k havárii, či vražde. Už som na to zvyknutý. Ťažké je to, keď človek vie, že ide po niekoho známeho. Je to zvláštny pocit, nedá sa to vysvetliť. Odprevadili sme už veľa ľudí, ale zatiaľ nám nik neprišiel povedať, ako tam je, čo sa deje po smrti... Beriem svoju prácu ako ostatní, lekár či agronóm. Niekedy je horšie pozerať na pozostalých, ako plačú. Ak zomrie človek, ktorý má 90, alebo ťažko chorý, rodina je na to pripravená. Stáva sa však, že je to náhla smrť, autonehoda, či samovražda, vtedy sa pozostalí dosť zvláštne správajú. Ale nemožno sa im čudovať. Blízky človek odíde bez rozlúčky. Aj pre nás je to vtedy ťažké, ale snažíme sa pozostalým pomocť, aby to lepšie znášali. Prežil som to aj ja, keď som stratil najbližšieho človeka, mamu."

Ľudia mávajú často nočné móry zo strachu pri myšlienke na smrť. Vy s ňou prichádzate do kontaktu denne...
Martin: "Stalo sa mi, že sa mi o tom snívalo. Budil som sa v noci. Nehovorím, že pravidelne, ale nevedel som si to vysvetliť. Či je to preto, že to robím zle, alebo prečo. Skrátka, prišlo to samo na mňa, boli to hrozné sny. Neskôr to prešlo. Ale aj teraz, z času na čas tie sny prídu, aj keď to už beriem ináč. Zatiaľ to mám pod kontrolou. Pravdou však je, že človek nad tým nesmie hlbšie rozmýšľať. Keby som to urobil, tak asi skončím zle. Musím to brať profesionálne."
Marek: Takisto som mal bujné sny zo začiatku. Častokrát som bol s otcom večer na prevoze mŕtveho. Spal som vtedy pri otcovi. Ako som dospieval, pomaličky sa to vytratilo. Veľa ľudí sa nás pýta, ako takí mladí môžeme vykonávať túto prácu. Keby som sa zamýšľal nad smrťou každého jedného, tak sa zbláznim."

Čo hovorí na vašu prácu rodina?
Martin: "Manželka spočiatku nebola naklonená myšlienke, že by som pracoval s bratom v pohrebnej službe, ale z finančných dôvodov potom súhlasila. Zvykla si, hoci niekedy ju zarazí, keď sa rozprávame s bralom o určitých veciach. Berie to však tak, že to patri k životu."
Marek: "Najmladšiemu bratovi nemôžeme spomenúť, kde sme boli, čo sme robili, pretože on má z toho des. Len keď prejdeme pohrebným autom popred dom, stále sa pýta, či máme niekoho vzadu. Komunikovať s nami bude, ale stále nás upozorní, aby sme si umyli ruky (smiech). Podotýkam, že pri práci používame stále jednorazové gumené rukavice, ktoré hneď potom zlikvidujeme. Samozrejme, súčasťou očisty je aj dezinfekcia, mydlo, sprcha a ďalšie veci."

Čo vás najviac prekvapilo pri práci?
Marek: Stretávame sa so všeličím. Niekedy je to až nepochopiteľné, koľko veci dokážu pozostalí obliecť na nebohého. Stáva sa, že má na sebe cegečka, tepláky, na tom nohavice, tri tielka, rolák, košeľu. Závisí to aj od kultúry. Rôznia sa tiež názory na rakvy. Máme aj také, pre sociálne slabších. Nie každý si môže dovoliť dubovú rakvu alebo inú luxusnejšiu. Dnes je široký výber. Od 4-tisíc, až do 150-tisic korún. Ľudia dávajú do truhiel kadejaké veci. V rómskych osadách cigarety, fajku, nejaké peniaze a niektorí aj zlato. Modlitebné knižky a sväté obrázky dáva takmer každý. A ešte klobúky."
Martin: "Raz sme narazili na jeden starý hrob a v rakve bola zachovaná kniha v staroslovienčine. Keby sme ju opatrnejšie vybrali, mohli sme z nej niečo prečítať. Bohužiaľ, rozpadla sa pri manipulácii."

Ako sa môžu ľudia vyrovnať so strachom zo smrti a všetkého, čo s ňou súvisí?
Marek: "My žijeme v rodine, kde to funguje od mala. Keď niekto povedal, že idem na prevoz, po nejakú mŕtvolu, brali sme to ako normálnu vec. Ale dôležitá je asi viera, že po smrti sa bude niečo diať, niekde, kde sa všetci stretneme."

Mladí bratia Kolarčíkovci odprevádzajú ľudí na druhý svet
Podobné články