Ako sa kedysi rozprávalo...

vložený: 22.11.2005 00:48, upravený: 22.11.2005 00:48, čítaný: 2913x

Po potulkách našimi knižnicami sa mi pred pár mesiacmi dostala jedna zaujímava práca... Nejaký jazykovedci si dali tú námahu a porovnávali východoslovenské nárečia v okolí Šariša... a takto sa vraj rozprávalo začiatkom dvadsiateho storočia u nás...
Rozprávala M. T., nar. 1901.
(O robote.) Ked vam môžem porospraviac o totej naśej gazdofskej roboce, kelo to śe ľudze dakedi natrapeľi, ňe ta jak teraz, veźňe aktofku do ruki a už ijze. Pujdze ráno, pridze večar. Aľe dakedi muśel isc gazda orac i zo ženu, i śac. Ja muśela jako žena kravi vodzic a muž oral. Poorali zme, zaśal; un śal a ja muśela branic. Pobraňelo śe, poschodzelo, aľe naschodzelo i koľačkoch, museli zme veru isc i vipľec ot totich koľakoch. Bo jich bulo tak ňeshorśej. Ked zme chceľi uživac i žitnu slamu, na co trebalo, či do posceľi, či na snopki na strechu, ta trebalo šumňe viradzic, vipľec, žebi to bulo čiste zarno.A teras, ket pridu žňiva, tak človek strapeni taki až na umor. Śe rozvidňi o dvoch hojinoch, som muśela isc podbirac jarec; muj muš kośel a ja išla za ňim podbirac, aľe po paz mokra od, rosi. A teras, jag uš śe rano rozvidňalo, ľecec kravi dojic domu, kravi puśčic ku pastirovi, dzeci poshaňac. To bul roskoš s poľa ľecic domu?! Frištig navaria a teraz zaź na poľo eśči raz ľecic! A jak prišla tota horučava, človeg opaľeni jag ňeśčesce a muśiš, a muśiš češko robic, ňe tag jak teraz vi. Bo vi teraz ňič, slovom ňič, ľem aktovečku do ruki, jakú tašku schvaci, už idze. A mi muśeli śe telo narobic. Jag už zme dali do kopi, do stodoli toto zarno, vźala som capi z mužom, palšovala žito, žebi zme maľi slamu na snopki, rovnanu; urovnac kraśňe, bo to śe s tim strecha opšivala, do po¬sceľi trebalo. A teras som muśela, jag un vimlacel, un išol viac z vejačku a ja muśela vžac rečicu a cudzic na humne za ňim. Bo to ňečisto śe eśči ovialo, bo mu plano viter dul. Ta abo dobre viter dul, abo plano viter dul, ta z vejačku trebalo cudzic. Nebuľi žadne mľinki, žadne ňič, ľem zme muśeli tag robic, jag bulo. Ked už bulo po žňivoch, prišla tota jeśeň; či pri¬šla sucha, či prišla mokra, ale človek muśel tote gruľki vidlubac s tej źemi, ket chcel jesc. A teraz bula rumpľa, počiscic, žeľeňinki ked zme dakuz zaśaľi, vikopac, šicko sporadzic. Ale uš takoľ hnuj voźic a sadz zaź jeśinku, šicko zaporat. A hnuj uš potim, ket prišla źima, zaž eśčig na saňox mu¬śel vožic, bo tag malo bulo, prez jeśeň nedalo śe veľo zrobic. A hrozna robota, to bula, toto gazdostvo našo.

Vera, veľo še zmenilo za tote paru ročky. Aľe zato veľo slova še uživaju i dňeška...

Pavol Eliaš

Ako sa kedysi rozprávalo...
Podobné články