20. júl 1998 si zapísali kronikári v mnohých dedinách na východnom Slovensku čiernym písmom.

Bol pondelok. Sparu dňa prišiel k večeru schladiť dážď. Prvé príjemné kvapky vystriedal ľadovec. Potom nasledovala trojhodinová smršť, ktorá dokonala dielo skazy. Z okien bolo vidieť sa valiacu vodu, ktorá brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Hukot vody bol strašný. Ľudia vychádzali zo svojich domovov a pozerali sa čo “malá riečka“ Svinka narobila. Niektorým obyvateľom Uz. Peklian voda zobrala všetko, čo mali. Zobrala celé domy, elektrické vedenie a cestu.Obyvatelia zostali bez elektrickej energie a pomoci. Bolo možné sa dostať len k prvým domom na začiatku dediny. Všetko bolo pod vodou. Bolo vidieť ako voda odnáša na svojich vlnách celé nábytky a nielen to. Zobrala so sebou aj dva ľudské životy. Život 54 ročnej manželky Štefana Balaža a 36 ročnej Silvii Feckovej.

Prvá pomoc prišla medzi 19.00-20.00 hodinou a ďalšia okolo 2.00 hod. nad ránom, ale pre veľkú vodu sa dostali iba pod kostol. V utorok asi okolo 8.00 hodine ráno, prišiel obojživelník z CO Humenné, ktorý odviezol starých a chorých.

PREČO SA DEŇ PRED POVODŇOU ZLOMIL PRED JAROVNICKÝM KOSTOLOM MISIJNÝ KRÍŽ?

Nešťastie predchádzala nezvyčajná udalosť. V nedeľu deň pred povodňou sa misijný kríž umiestnený pred miestným kostolom sčista-jasna zlomil vo dvoje a spadol na zem. Najprv sa miestní obyvatelia domnievali, že kríž, ktorý tam bol už dávno, následkom poveternostných podmienok jednoducho prehnil. O deň neskôr však už všetci boli presvedčení, že išlo o božie znamenie.

Výpovede ľudí o prežitom utrpení:

Adriana Poševková: Na 20. júl 1998 si veľmi dobre pamätám. V tento deň ja, brat a moji rodičia sme prišli o náš dom. Voda nám odniesla polovicu domu. V to popoludnie som bola doma iba s bratom. Mamka bola v práci a ocko ležal v nemocnici. Keď sme zbadali ako sa voda valí na náš dom utiekli sme do lesa. Tam sme prečkali búrku. Dovtedy sme nevedeli, čo sa stalo s našim domom. Zistili sme to, až keď voda trochu ustúpila. Keď sme ho uvideli, neverili sme vlastným očiam. To nebol náš dom, ale akési zbúranisko. Po starom dome už niet ani chýru, na tom mieste je dnes postavený nový dom.

Anna Timková: Na 20. júl 1998 nikdy nezabudnem. Bol to deň, kedˇsa v mojom živote a v živote môjho manžela a deti veľa zmenilo. Prišli sme o príbytok a naše skromné auto. Nestihli sme si nič zachrániť. Voda nás prekvapila nepripravených. Ešte šťastie, že chlapci Matej a Miško v tento nešťastný deň neboli doma. Môj manžel ma zachránil v poslednej chvíli. Na koberci ma vytiahol na balkón. Voda ma obklopila zo všetkých strán. Keď ma manžel ťahal nahor zlomila som si rebro. Voda nám všetko zdemolovala. Túto noc sme strávili u priateľov Marinicových.

Štefan Baláž: Aj ja si veľmi dobré spomínam na 20. júl. s manželkou sme boli doma, keď prišla búrka. Manželka ešte pred búrkou vyprala našu bielizeň, ktorú stihla povešať. Potom z ničoho nič prišla búrka. mysleli sme, že je to obyčajná búrka, keď tu počujeme strašný hukot. vyšli sme na schody a videli sme, že sa k našmu domu valí strašne veľká voda. Manželke som povedal, aby sme išli preč, lenže ona sa vrátila do domu vypnúť plyn. V tejto chvíli som ju videl posledný krát živú. Ja som ušiel na záhradu a keď manželka vyšla z domu na schody, vtedy prišla veľká voda, ktorá ju stiazla do svojích vĺn aj so schodmi. počul som, že niečo kričala, ale pre silný hukot vody som sa nedozvedel, čo mi chcela povedať. ja som sa po celý čas držal slivky, ktorá mi zachránila život. Do pol tela som bol zaborený v bahne. Už som si myslel, že tu zahyniem. povedal som si „Pane Bože“, keď si mi zobral manželku, zober aj mňa. V tom pribehli dvaja chlapci a vyslobodili ma z toho bahna.

29.8.1999 – končia sa letné prázdniny a s nimi aj strach z toho, že by mohla opäť prísť ničivá voda, ktorá poznačila život každého jedného obyvateľa Uz. Pekľan.

Obyvatelia Uz. Pekľan si 20. júl 1998 pripomenuli sv. omšou, pochodom cez dedinu a poklonou pri kríži, ktorý stojí na konci dediny. Pochodu sa zúčastnili aj naši spolufarníci z Ražnian a z Uz. Šalgova.