Návštevníkov ražňanskej fary zaujme obraz na stene hlavnej chodby. Namaľoval ho sabinovský rodák, akademický maliar Andrej Cirbus. Na obraze je znázornená udalosť, ktorá pri utváraní novovznikajúceho štátu Čechov a Slovákov zohrala dôležitú úlohu.', 'Štefan Onderčo ju zaznamenal do Kroniky fary ňaršanskej: "V tomto prevratovom zmätku zvolal som, proti výslovnému zákazu politickej vrchnosti, verejné zhromaždenie do Ňaršan a toto politické zhromaždenie odbavilo sa 17.decembra 1918 u mňa na farskom dvore".Tomuto zhromaždeniu predchádzali závažné udalosti, ktoré sa odorávali v tom čase na východnom Slovensku. Štefan Onderčo začiatkom decembra 1918 navštívil v Ružomberku Andreja Hlinku, aby ho informoval o situácii na východnom Slovensku, ktorá bola veľmi kritická. Boli tu silné tendencie o odtrhnutie východného Slovanska od ČSR a postupné pripojenie sa k Maďarsku. Župný archivár Dvorcsák Gyozo, evanjelický farár Liptay Lajos, ďalej redaktor časopisu "Naša zástava" J.Dessewfy, ako aj advokát dr.Bulissa Károly, vyhlásili v Prešove a v Košiciach tvz. "Vichodoslovjacku respubliku" so zámerom pričlenenia sa k Budapešti. Bolo treba vysvetľovať a presviedčať východoslovenský ľud, že všetci Slováci patríme k sebe, a že nemožno Slovensko trhať. A práve toto mali Sllovákom, žijúcim na východnom Slovensku, zdôrazniť aj rečníci zo západného a stredného Slovenska. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo Štefan Onderčo začiatkom decembra 1918 podnikol svoju cestu do Ružomberka.

Andrej Hlinka prisľúbil Onderčovi rečníkov, ktorí pôjdu na východné Slovensko. Prihlásili sa dobrovoľne dr.J.Holubek, Ján Šols, Ladislav Žuffa, Karol Hušek, a Ing.Jano Burian. Títo všetci naozaj v polovici decembra 1918 prišli na východné Slovensko. Dňa 15.decembra 1918 rečnili na zhromaždení v Solivare. Po ňom ich maďarskí vojaci zadržali a odvliekli do Košíc.

Karol Sidor, ktorý patril k skupine tých, ktorí tiež prišli na východné Slovensko, neskôr na decembrové udalosti roku 1918 zaznačil vo svojich spomienkach:

"Štefan Onderčo poslal ma do Sabinova, aby som sa tam telefonicky spojil s Ružomberkom a dozvedel sa, kedy rečníci prídu. Šiel som po veľkom snehu poľnou cestou. Uzimený dostal som sa na poštu v Sabinove, ale tam mi oznámili, pravda všetko ešte po maďarsky, že telefonné linky majú prerušené a s Ružomberkom niet telefonického spojenia.

Na fare v Ražňanoch túto moju zvesť prijali s veľkým rozčarovaním. No, Štefan Onderčo nezúfal. Posadil môjho priateľa Ruda Foltina na sane a poslal ho do Kľuknavy (Spiš), aby tam čakal na vlak, ktorý prichádza od Ružomberka a aby hneď rečníkov na tých saniach doviezol do Ňaršan.

Ale aj Foltin sa vrátil so smutnou zvesťou: želeničná doprava medzi Ružomberkom a Obišovcami je pretrhnutá. Vlaky nechodia.
- Čo si počneme? - spýtal sa Onderčo svojich priateľov.
Rozšírili sme, že prídu rečníci z Ružomberka, ľud ich bude chcieť vítať, vidieť a počuť, a my tých rečníkov nemáme!
Zrazu sa Onderčo obrátil ku mne a povedal:
- Nič inšie nám nezostáva, len aby ste vy zajtra našu situáciu zachránili a rečnili.
- Ja som nikdy v živote ešte nerečnil - odťahoval som sa od tejto úlohy.
- No, raz to niekde musíte začať - povzbudzoval ma Onderčo - a začnete to tu, v Ňaršanoch.
Úlohu som prijal. Vypýtal som si papier a pero a utiahol som sa do kaplánovej izby, kde som si začal písať svoju prvú politickú reč. Aby sa mi vraj lepšie písalo, Onderčo doniesol mi trocha vína a veľa cigariet.
Po krátkom čase znovu došiel Onderčo, prečítal, čo som napísal a potom mi hovoril:
- Lepšie bude, keď Vám to ja nadiktujem.
A tak Onderčo mi diktoval do pera a ja som písal.
- Cez noc sa to doslovne naučte a zajtra to bez papiera na zhroaždení poviete.
Medzitým Onderčova fara, bol už večer, zaplnila sa novými hosťami. Prišiel mladý 28-ročný František Majoch z Hermanoviec ..., 32-ročný Jozef Čársky, farár zo Širokého... A úrišlo aj niečo svetskej inteligencie a desiatky uvedomelých roľníkov.
Nemohol som sa Onderčovu reč učiť. Počúval som, čo hovorí táto oduševnená slovenská spoločnosť a rád som odpovedal na otázky, ktoré som od nej dostával...

dokončenie I. časti